...oproti dverám na opačnej stene bolo neveľké, otvorené okno so špinavou záclonou. Vysela s dlhšími cípmi po okrajoch, zavesená navrchu vo vlnovke, ako obesenec s rozpadnutými, prefajčenými pľúcami a dierami po celej ploche... V pravo, natlačený na stene v prítmí, obložený riadom - asi zelený kredenc. Väčšina z riadu použitá, možno ešte z minulého týždňa, o čom sa zborovo dorozumievali desiatky vyžratých múch, drzo vrážajúcich do mojich vlasov a očí. Na ľavej, lepšie osvetlenej stene, dvere do spoločnej spálne pre piatich, s okienkom a záclonkou na vytrážkach, farby použitého filtra z Astier... Plagát s čiernobielou dvojhlavou Kubišová-Vondráčková, hneď vedľa kríža s Kristom na hrdzavom klinci, obsadil plochu medzi dverami a kútom kuchyne. Natesno tam vošiel aj bielo - gliedovaný, kovový sporák značky Mora, s veľkou čiernou rajnicou zakrytou pokrievkou na kraji platne. Za dverami otvorenými dovnútra, mal byť drevený diván s dvoma hokerlíkmi, až ku kredencu, čo z môjho statusu nebolo možné vidieť. No nebol som tu prvýkrát za Martinom...Betón podlahy pokrytý zodratým linoleom so vzorkou, prehrávajúcou na celej čiare boj so špinou, špakmi a pľuvancami...
Sedel chrbtom ku mne, za stolom, neobriadeným ako všetko v kuchyni. S hlavou nad päťlitrovým hrncom, štrkal lyžicou, chlípal a mľaskal s občasným odŕhaním, keď mu riedke sústo zabehlo do koláčovej dierky. Vôňa polievky, asi hovädzej, sa šírila ako rozprávkový džin z fľaše, v priestore zamorenom dusnom, z častého fajčenia lacného tabaku...Žuval, pozeral cez otvorené okno s torzami látky na cestu dole, popri čiernej mačke sediacej na rímse. Iba ostražito, na sekundu, fľochol dozadu na mňa, keď dvere vrzli a s plnými ústami :"...no čo chceš!... Martin je v meste, hneď je nazad aj s Detvami...", pokračoval vo finále, s jemu očividne chutiacim dlabancom.
Dúpä hodné čínskeho nočného baru, na predmestí devätnásteho storočia, sme zakrátko opúšťali obaja s Janom, Martinovým starším bratom, známym živlom v okolí dvoch kilometrov. Ani my s Martinom sme neboli iba priemer, no tento -... Inteligentný, s nápadmi ktoré vedel naplánovať k maximálnemu adrenalínu, zlostný a bezohľadný - ako ranený vlk samotár... V jeho blízkosti nikdy nešlo o pohodu, zato žiadna nuda - a modriny - určite nie iba od nadávok...
Dolu, po neosvetlených betónových schodoch s podestou, ma nechal o desať metrov z dvadsiatich... Bol odomňa vyšší, skôr šťúply, prihnutý, asi od ťažkej roboty s drevom, hoci nemal ani trinásť, samá šľacha. Trochu líščí ksicht, no nepriateľský výraz v ňom, sa nedal zmeniť, ani keď mu šlo o krk, v pazúroch žandárov... A vtedy sme sa všetci menili na neviniatka s anjelskou tvárou a dušou ako šaty nevesty...Jemu to akosi nešlo a preto, bývali aj tresty uňho vyššie, ako u ostatných. Často niesol kríž aj za nás, no bolo to preň za všetko čo postváral, len ako "amnestia"...
"Dávaj pozor, či nikto nejde...!", štekol na mňa a evidentne chcel zas nasrať Burákovcov, lebo zamieril hneď pod mlynicou pozdĺž steny ku schodíku, rovno z cesty vedúceho k zapusteným dverám v hrubom múre mlyna. A už mu trčala z výklenku nad schodíkom iba hlava, sklonená tesne nad kolenami, so špicami zničených trampiek... Jednoznačne sral - a to rovno na rohožku pred dverami Róži, fajnovej ciganky vždy vymaľovanej, s karmínovými mäsitými perami, známej žoviálnosťou a sprostými nadávkami...Jej muž, kiahňami poďobaná tvár Obamu, nebol doma.
Keď sa otvárali za Janom dvere, nečakal a ani sa nepostavil, len s gaťami poniže kolien, sa zgúľal na cestu pod schodíkom. Za hrozivého fistulového kriku Buráčky (až poháre praskali), jej oplzlých tisícich nadávok a letiacej metly, pratal v behu do nohavíc všetko, čo dovtedy neodpadlo...Nečakal som ani ja a v momente nás pohltila tmavá chodba mlyna, tak často ratujúca nešťastníkov pred trestajúcou rukou spravdlivosti...
Nevdojak ma napadá vtip, o troch kovbojoch, priečiacich sa, kto je najdrsnejší...? Nie ten, čo si utiera riť šmirgľom, ani ten, čo holou rukou, jednoznačne vraj ten, čo si ju po použití neutiera vôbec...!