Moja prvá školská taška, bola ako z rozprávky...Kožená a hnedá, ako lacná čokoláda tej doby, s jemnými povrchovo vystupujúcimi "zrnami". Z predu, okrem držadla a hlavného záklopu na ligotavý zasúvací uzáver, boli dve vystupujúce vrecká, navidomoči plné - napchatého papiera...Mama sa vtedy zasmiala, že - "aj v škole budú záchody...". Akurát do nich vošli ostatné drobnosti a - tiež na pracky. Vzadu na taške pevné remene na plecia. Dosť často používané ako liace, pri hrách a naťahovačkách... Všetko sme vtedy nosili sebou denne do školy, prezúvky, knihy aj zošity, desiatu a iné nepostrádateľnosti - gumapušku, nôž, špagát, mramore...
Od Vianoc do septembra, som ju často vyberal z truhly, slúžiacej doma ako ležiaca skriňa, kde boli uložené plachty, uteráky a iné. Aj pri zápise som ju mal na chrbáte - ako korytnačka pancier...
Prvýkrát, koncom septembra, už bolo po prvých slivkách, dozrievali jablká a hrušky vo všetkých záhradách okolo mojej školy Pod cintorínom. Vtedy sme sa z vyučovania vracali niekedy aj tou istou cestou domov, ako ráno do nej...No väčšinou nie...Poznali sme také skratky, že hoci čas návratu sa blížil k nekonečnu, to, čo sa dalo vidieť a zažiť, dlhodobo prekonáva spomienky na diferenciálne rovnice v pamäti... Vtedy sme traja špunti, neďaleko od školy, za kolkárňou, mali vyhliadnuté - nádherné hrušky... Ako sa dostať do konárov po takmer holom kmeni na dva metre, prestal byť problémom hneď po preskočení plota, ale navonok opustený dom, predsa javil známky existencie majiteľa...Ohrozenie prestalo trápiť hneď ako sme zacítili vôňu toho rajského ovocia a okoštovaní pár padnutých pod stromom. "Daj zbojníka !"- Rozhodol som súčasne so zošuchnutím tašky z pliec a už som hádzal dole tie najväčšie druhom v akcii...
Keď zhrmotali krikľavozelené dvere na dome, mal som zaseknutú nohu a na zoskok bez padáka, to bolo riskantné. Bratom v boji, sa podarilo ujsť, mňa na hruške nedočiahol dedo z domu a po chvíli prehovárania aby som zišiel, to vzdal. Vrátil sa do domu aj s mojou školskou taškou... Už bola tma, keď s mamou za ruku sme boli vyrovnať sekeru z popoludnia. Nechápal som, ako je možné, že ma privítal výsmešným tónom po mene...
Druhýkrát, koncom októbra, hneď po škole, sme po príchode na halančianske ihrisko, pohádzali tašky k drôtenému plotu deliaceho dvor činžiaka od kolbišťa. Bolo ich na kope možno desať, ako záhon zle udržiavaných pestrofarebných kvetov - pytoreskný obrázok...Celý čas som hral v útoku - určite sme vyhrali... No potme ?! Aj tašku bolo ťažko nájsť, ba vlastne vôbec...Všetci rozchytali komu ktorá patrila, mne nezostala... Po predchádzajúcich peripetiách so školskou taškou, som na domov ani nepomyslel. Najbližšie, v činžiaku, bývala už vydatá sestrička Tonka. Keď som jej s fňukotom oznámil, čo je vo veci, aj s vyšetrovaním okolia bola do hodiny s taškou naspäť a to zo vzdialenosti viac ako dvoch kilákov. Ukradol ju väčší chudák ako ja, bolo ich doma s rodičmi trinásť...Vtedy bol bicykel k nezaplateniu, jediný bežný dopravný prostriedok.
Už na sklonku novembra bývalo na hornom Hrone snehu viac ako sa patrí, v decembri najimä pri odpratávaní a brodení - otravoval hlavne dospelých. Náš domček stál pod navŕšenou cestou, ktorá tak svahom tvorila perfektný asi desaťmetrový svah na spúšťanie. Po ťažko prežitom dni v škole, nedalo človiečikovi len tak zísť z cesty chodníkom dolu. Tá taška bola fakt vždy len na príťaž, tak prečo ju nevyužiť ako - sane...?! Paráda ! V ošiali pretekov v klbku s ostatnými, najprv aj s knihami, no keď začala oťažievať, bez nich... Po hodine som bol aj s ostatnými, mokrý ako vodník, kabátik na knihách vedľa múru a taška na franforce... No nie celkom, dala sa pozošívať a slúžila ešte do Vianoc...
Pod stromčekom som na sviatky nenašiel nič iné - iba školskú tašku... A veď tá prvá si užila naozaj dosť a nová potom vydržala až po strednú...!
