Keby nebol zahvízdal

Autor: Pavol Štulajter | 12.3.2011 o 19:49 | (upravené 11.8.2011 o 21:53) Karma článku: 3,04 | Prečítané:  717x

 Keď na "pocukrovaných" kopcoch Tatier, začali vypichávať v "bielej perine, čierne diery" vrchovce smrekov a jedlí, vylákané jarným slnkom, ...dole v meste už bolo snehu pomenej. Hron po tuhej zime, iba s nevôľou, miestami ako v "praskajúcich švíkoch", ukazoval, že sa už dávno neprace do svojho hrubého, ľadového "kožucha"... Plné potoky z horehronských dolín, nižšie Rohozná a Vagnár, plnili rieku objemnou "muskulatúrou", silou a nespútanou "zlosťou" z jarného prebúdzania... Ako "veľhad",  stovky rokov vo svojom privlastnenom koryte, iba občas - pri topení snehu, alebo za dažďov okolo Medarda, ak sa plnila pranostika - pretekal nízke brehy... Vtedy sa drzo plazil po lúkach liezol do záhrad, pivníc blízkych stavieb a "kradol" aj chlievy s prascami... 

 Hron už pár dní vyvádzal, od Brezna po Bystricu. Voda sa dostala na ľad a uvoľnené, spriečené kryhy, vytvorili na viacerých miestach hrádze, vystužené  geľbami, so zatopených píl a dvorov, povedľa veľtoku... Ľad bol tej zimy hrubý aj meter a pre uvolnenie rieky, ho od Podbrezovej hore, museli strieľať. Hrozivo hučal pozdĺž svojho záujmového teritória ako nasrdený a najimä v noci unášal ľuďom, čo pred ním nezaistili, alebo neodhadli o koľko ešte do rána narastie...  

 Konečne sa mi podarilo doma presvedčiť mamu, že ak mám účinne pomáhať s nosením nákupov, potrebujem najprv zvládnuť nový Stadion... Zelený bicykel pre dospelých, som zatiaľ používal v bizardnej polohe - v stoji na pedáloch, zakvačený z ľavého boku pod rúrou, ako malý indián na veľkom koni, počas artistického krycieho manévru za jazdy. Často som po takomto výkone oddychoval, ukrytý v deravej drevárni z dosák a vyzývavo pozoroval bicykel opretý o stenu, ako divokého mustanga pri krotení...

 Jano "priletel" na svojom strednom bicykli nečakane. Hvizdol, predpokladal že som v dome a keď som sa mu za chrbtom zjavil, vyštekol :"Hybaj rýchlo, za plavárňou strieľajú ľady...!"

 Netrvalo ani päť minút a už sme stáli na medzi pod cestou, tak päťdesiat metrov od vody s hlúčikom rovesníkov. Ostatní, aj dospelí, postávali na ceste, za nami o ďalších päťdesiat metrov. O chvíľu, za plotom plavárne, nastal krik mužov ponáhľajúcich sa od Hrona, zrejme streľmajstri, nastal dutý výbuch, gejzír vody a ľadu - pre nás ako keď prdne - vo vzdialenosti tak stovky... Skôr sklamanie, - no krik, už aj ľudí z cesty zmohutnel a ja ani neviem ako, som zostal s bicyklom akosi sám...

 Všetci už uháňali do briežku na cestu... V rozrušení som sa po nich obzeral v zlej predtuche, keď ma prebral Janov rev :"Utekaj !..."  Nuž kde ti budem utekať a načo po takom prde ?!...ešte si pomyslím. Niekto zahvízdal a nato :"...zabije ťa, letí na teba !..." Bleskovo som  bodol pohľad do neba. Skoro som sa dosral, ako tak na mňa z výšky niečo - kusisko ľadu - padalo, s jemnou rotáciou a rýchlosťou meteoritu... Sprvu som myslel, s pohľadom nahor, že stačí tak meter dva odstúpiť, aj s ťahajúcim náradím, to som stíhal, no ono to voľáko stále na mňa !... Nuž som pustil nový bicykel na zem a hybáj čím najďalej...! Kusisko ľadu hrubého cez pol metra, v tvare trojuholníka so stranou vyše metra, sa mi za chrbtom, s mľaskom, zaboril do primrznutej zemi tak, že bol zarovno s povrchom - meter od bicykla...

 V lete, na tej istej lúke za plavárňou - len pod medzou, bola plocha krásneho futbalového ihriska na malé bránky pre desiatich... Bolo síce po prvej kosbe, ale mládza sa už tlačila - od Hrona spodkom ju vlažilo... Tuším sme vtedy vyhrávali a rozbesnení po padnutom góle súperovi, sme virgali ako mladé žrebce, hádzali sme sa na zemi po sebe, ako majstri európy... Zrazu mi skoro do ucha, zaznel krátky ostrý hvizd ! Niektorý z nás dramaticky skričal :"Surový ide !!!" Ja na vrchu kopy, ako jeden z najmladších, som až zamrel v predstave, čoho je ten chlap schopný... Raz som videl, ako chytil cigánov, deti, ktoré tam chodili ako my, na šťavu. Kyslé, ale chutné lístky rastliny, s bordovým drobným kvetom v metline, tam rástli bujné. Tie cigančatá kopal na zemi v gumákoch a keď niektoré chcelo ujsť, dostalo rukou po hlave takú, že padlo...

 Tak tento postrach, gazda - kulak Surový, nás prichytil hrať futbal na jeho najvýnosnejšej lúke, s vyrastenou mládzou na kyprej zemi...! Naháňal nás vytrvalo kilometer pozdĺž Hrona, s bičom v ruke a hurónskym revom dôvodne nasratého roľníka... Nechytil nikoho, mali sme hlavne my mladší náskok... Najstarší z nás Štefan, keď sme sa netvora zbavili, ukazoval kde ho stihol zasiahnuť bičom, keď posledný z kopy unikal pred krvavými očami zúrivca... Na ľavom bicepse, okolo celej ruky bol modrý žliabok hlboký centimeter, dvakrát obtočený, miestami vymokala krv... Odvtedy sme sa kulaka báli ešte viac, no v duši so vzdorom, obozretnosťou a pomstou... 

 Lúku už nekosil nikdy s radosťou - vďaka rozrytému povrchu. Seno z nej mu v kopách raz zhorelo, no väčšinou sme mu ho vždy rozkradli pre zajace... Bolo najlepšie drobné, z mládze... Do dvoch rokov sa jej zbavil, vraj v prspech družstva...a niektoré detiská sa polepšili, dospeli a prestali hvízdať, niet na koho...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?