Keby nebol zahvízdal

Autor: Pavol Štulajter | 12.3.2011 o 19:49 | (upravené 11.8.2011 o 21:53) Karma článku: 3,04 | Prečítané:  718x

 Keď na "pocukrovaných" kopcoch Tatier, začali vypichávať v "bielej perine, čierne diery" vrchovce smrekov a jedlí, vylákané jarným slnkom, ...dole v meste už bolo snehu pomenej. Hron po tuhej zime, iba s nevôľou, miestami ako v "praskajúcich švíkoch", ukazoval, že sa už dávno neprace do svojho hrubého, ľadového "kožucha"... Plné potoky z horehronských dolín, nižšie Rohozná a Vagnár, plnili rieku objemnou "muskulatúrou", silou a nespútanou "zlosťou" z jarného prebúdzania... Ako "veľhad",  stovky rokov vo svojom privlastnenom koryte, iba občas - pri topení snehu, alebo za dažďov okolo Medarda, ak sa plnila pranostika - pretekal nízke brehy... Vtedy sa drzo plazil po lúkach liezol do záhrad, pivníc blízkych stavieb a "kradol" aj chlievy s prascami... 

 Hron už pár dní vyvádzal, od Brezna po Bystricu. Voda sa dostala na ľad a uvoľnené, spriečené kryhy, vytvorili na viacerých miestach hrádze, vystužené  geľbami, so zatopených píl a dvorov, povedľa veľtoku... Ľad bol tej zimy hrubý aj meter a pre uvolnenie rieky, ho od Podbrezovej hore, museli strieľať. Hrozivo hučal pozdĺž svojho záujmového teritória ako nasrdený a najimä v noci unášal ľuďom, čo pred ním nezaistili, alebo neodhadli o koľko ešte do rána narastie...  

 Konečne sa mi podarilo doma presvedčiť mamu, že ak mám účinne pomáhať s nosením nákupov, potrebujem najprv zvládnuť nový Stadion... Zelený bicykel pre dospelých, som zatiaľ používal v bizardnej polohe - v stoji na pedáloch, zakvačený z ľavého boku pod rúrou, ako malý indián na veľkom koni, počas artistického krycieho manévru za jazdy. Často som po takomto výkone oddychoval, ukrytý v deravej drevárni z dosák a vyzývavo pozoroval bicykel opretý o stenu, ako divokého mustanga pri krotení...

 Jano "priletel" na svojom strednom bicykli nečakane. Hvizdol, predpokladal že som v dome a keď som sa mu za chrbtom zjavil, vyštekol :"Hybaj rýchlo, za plavárňou strieľajú ľady...!"

 Netrvalo ani päť minút a už sme stáli na medzi pod cestou, tak päťdesiat metrov od vody s hlúčikom rovesníkov. Ostatní, aj dospelí, postávali na ceste, za nami o ďalších päťdesiat metrov. O chvíľu, za plotom plavárne, nastal krik mužov ponáhľajúcich sa od Hrona, zrejme streľmajstri, nastal dutý výbuch, gejzír vody a ľadu - pre nás ako keď prdne - vo vzdialenosti tak stovky... Skôr sklamanie, - no krik, už aj ľudí z cesty zmohutnel a ja ani neviem ako, som zostal s bicyklom akosi sám...

 Všetci už uháňali do briežku na cestu... V rozrušení som sa po nich obzeral v zlej predtuche, keď ma prebral Janov rev :"Utekaj !..."  Nuž kde ti budem utekať a načo po takom prde ?!...ešte si pomyslím. Niekto zahvízdal a nato :"...zabije ťa, letí na teba !..." Bleskovo som  bodol pohľad do neba. Skoro som sa dosral, ako tak na mňa z výšky niečo - kusisko ľadu - padalo, s jemnou rotáciou a rýchlosťou meteoritu... Sprvu som myslel, s pohľadom nahor, že stačí tak meter dva odstúpiť, aj s ťahajúcim náradím, to som stíhal, no ono to voľáko stále na mňa !... Nuž som pustil nový bicykel na zem a hybáj čím najďalej...! Kusisko ľadu hrubého cez pol metra, v tvare trojuholníka so stranou vyše metra, sa mi za chrbtom, s mľaskom, zaboril do primrznutej zemi tak, že bol zarovno s povrchom - meter od bicykla...

 V lete, na tej istej lúke za plavárňou - len pod medzou, bola plocha krásneho futbalového ihriska na malé bránky pre desiatich... Bolo síce po prvej kosbe, ale mládza sa už tlačila - od Hrona spodkom ju vlažilo... Tuším sme vtedy vyhrávali a rozbesnení po padnutom góle súperovi, sme virgali ako mladé žrebce, hádzali sme sa na zemi po sebe, ako majstri európy... Zrazu mi skoro do ucha, zaznel krátky ostrý hvizd ! Niektorý z nás dramaticky skričal :"Surový ide !!!" Ja na vrchu kopy, ako jeden z najmladších, som až zamrel v predstave, čoho je ten chlap schopný... Raz som videl, ako chytil cigánov, deti, ktoré tam chodili ako my, na šťavu. Kyslé, ale chutné lístky rastliny, s bordovým drobným kvetom v metline, tam rástli bujné. Tie cigančatá kopal na zemi v gumákoch a keď niektoré chcelo ujsť, dostalo rukou po hlave takú, že padlo...

 Tak tento postrach, gazda - kulak Surový, nás prichytil hrať futbal na jeho najvýnosnejšej lúke, s vyrastenou mládzou na kyprej zemi...! Naháňal nás vytrvalo kilometer pozdĺž Hrona, s bičom v ruke a hurónskym revom dôvodne nasratého roľníka... Nechytil nikoho, mali sme hlavne my mladší náskok... Najstarší z nás Štefan, keď sme sa netvora zbavili, ukazoval kde ho stihol zasiahnuť bičom, keď posledný z kopy unikal pred krvavými očami zúrivca... Na ľavom bicepse, okolo celej ruky bol modrý žliabok hlboký centimeter, dvakrát obtočený, miestami vymokala krv... Odvtedy sme sa kulaka báli ešte viac, no v duši so vzdorom, obozretnosťou a pomstou... 

 Lúku už nekosil nikdy s radosťou - vďaka rozrytému povrchu. Seno z nej mu v kopách raz zhorelo, no väčšinou sme mu ho vždy rozkradli pre zajace... Bolo najlepšie drobné, z mládze... Do dvoch rokov sa jej zbavil, vraj v prspech družstva...a niektoré detiská sa polepšili, dospeli a prestali hvízdať, niet na koho...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prišli sme o tretinu sestier a nové neprichádzajú

Aby sme mali viac sestier, treba im zvýšiť platy, rozšíriť kompetencie a umožniť im pracovať aj na skrátený úväzok, tvrdia experti.

KOMENTÁRE

Táto krajina nie je pre chorých

Hádzať vinu na personál je často hľadaním nesprávneho vinníka.

TECH

Archeológ: Je to prvýkrát, čo Slováci skúmajú čosi také významné

Vedci očakávajú zásadné objavy, tvrdí Drahoslav Hulínek.


Už ste čítali?