Pálenka - scenár a réžia na Oscara

Autor: Pavol Štulajter | 28.2.2011 o 14:10 | (upravené 28.2.2011 o 22:29) Karma článku: 5,22 | Prečítané:  1154x

Priznám, veľmi mi nesedí radiť alkohol medzi "hrôzy ľudstva"... Medzi "rodinu bezohľadných zabijakov", spolu s LSD, kokaínom, heroínom, marihuanou... Nesúhlasím s tým úplne... Výstražné štatistiky, ktoré už vytvorili "navonok", cez komunikačné prostriedky, negatívnu psychózu, sú suché a jednoznačne zamerané na odsúdeniahodné, extrémne  prípady so zlým koncom... Nič nehovoriace o kladoch na psychiku pri užití, alebo ako katalizátore všeobecnej zábavy. Načo aj, veď tým čo "pijú"- pod mierou - by to bolo, ako mŕtvemu knižka...!

Na horniakoch pálenka, aj známa lavórovica, pomáhala ľuďom od nepamäti. Najmenej tak, ako škodila. Nie, nejdem rozvíjať liečebné a dezinfekčné preukaznosti, ani ako zdroj energie u bezzubých, ide mi o pijatiku s chuti, zo svetabôľu či radosti, pri oddychu - ako kulise pohody, uvolnenia a inšpirácie, v spoločnosti ďalších zdieľajúcich podobné pocity...

Minimálne raz za mesiac, keď v Horehronských strojárskych a poľnohospodárskych podnikoch, či lesoch, brali ľudia výplatu, bolo v meste a po okolí, vo väčšine rodín robotníkov, veselo... Nielen, že bolo za čo kúpiť, ale tých veselých príhod s opitými...!

Pán Hálka, nízky, no riadne zavalitý štyridsiatnik, mocný chlapík s červenými lícami,  prilepenou čiapkou na riedkych vlasoch, kráča hojdavými krokmi námorníka... Jeho dávka rumu, dosiahla vnútorne nastavenú hranicu, kedy jasne rozoznáva na kilometrovej ceste domov všetko a každého, koho stretne. Čože, výplatu v komunálnych mal dobrú, nuž zopár ich vypil U Bírešov, zopár U Kolesárov... Húta:"... ešte do Gallov vbehnem na jeden a potom domov...", hvizdne si, ako má vo zvyku v tomto stave, lebo - voľačo ho kažú minútu núti hvizdnúť si...?! Cez úzke bordové dvojkrídlovky, sa len akurát pretisne do zafajčenej dlhej miestnosti. Na druhom konci za ďalšími presklenými dverami barpult, vždy obkľúčený chlapmi, lenivo obstávajúcimi s hrubými poldecákmi medzi palcom hnedým ukazovákom a prostredníkom... Hálka s očami na drevenej, od oleja čiernej dlážke, zároveň ako prekračoval prah - hvizdol...! V momente sa z miestnosti od stolov, takmer zaplnenej robotníkmi, ozvalo dlhé, vieczvukové zapískanie - kto ako z prítomných vedel... Hálka zostal v otvorených dverách, akoby neveril čo začul, s údivom zdvihol hlavu od dlážky a premeriava prítomné osadenstvo... Nič zvláštne nespozoroval na chlapoch, nuž zavrel za sebou a hvizdol si znovu, ťahavo - z nízka do vysoka, s "t" na konci - ako vždy ! A v zápätí posmievačné extempóre, najmenej pätnástich bojovníkov proti metle ľudstva... "No boha jeho, čo je tu, plná krčma slávikov ???" - zareve a pomedzi dusiacich sa smiechom, kráča ďalej, k zdroju úľavy po šichte...

Pán Gallo, päťdesiatnik, pracoval v Podbrezovských železiarňach, ako vravieval, pod guľou, na šrotovisku, kde z Brezna spolu s horehroncami denne dochádzal autobusom, už o štvrtej ráno. Známejší bol tým, že všetkých mužov a chlapčiská na predmestí a mnohých v meste, pravidelne strihal i holil. Obyčajne sa akurát trafil, prišiel vždy s ošúchanou, remennou taškou, ručnou mašinkou a britvami, keď bolo už treba. Mal to zokruhované... Pri ceste s výplatou domov, nikdy neobišiel krčmu Bodegu a v Mestskom. Popil vždy toľko, aby ženu Róžiku veľmi nenahneval a sám dosiahol veselú - šoumenskú náladu, s ktorou sa delil s každým... Bol svojím basovým smiechom a prekáračkami známy a pri stretnutí v stave eufórie, nebolo možné ho obísť. Ženy, aj cigánky, končili v jeho náručí hocikde pri ceste, kde ich dostihol, keď sa snažili prejsť do mesta, vybozkávané potom nejedna zbehla aj k Hronu, umyť z tváre prejavy náruživosti Jozefa... Keď ale dlhšie nikoho nestretal, vykrikoval na celé Slovensko :"Jáá som Gallo boh ! - mne žiadne kúŕŕŕvy rozkazovať nebudú...!" Doma ho vždy k večeru čakala manželka Rózka a končilo to vždy niekoľkými, dobre mierenými, ale sladkým zauchami, na Jozefovej, hladko oholenej - rozrehotanej tvári. 

Jeden čas, tesne po výplate, ho bolo Galla vídať zarmúteného, skleslého a chrapľavý bas znel plačlivo... "Vieš Tonka, nikomu som nič zlé v živote neurobil a voľakto ma takto,... okradol...", to pri stretnutí s nami, sa ľútostivo mojej mame sťažoval, keď sme spolu kráčali do mesta. Pamätám si, že keď sme sa z nákupov vracali popri krčme domov, najprv vyletela umastená šiltovka na drotuár pred nás a nadmieru rozjarený ujčok Gallo, na celú ustanovizeň reval :"Hana, boha, zachránila si mi živôt, veď to je viac ako desaťtisíc, no čo by ja bez vercajgu...?!!! Nalej celej krčme a teba vybozkávam...!", cez otvorené dvere nad schodíkmi bolo vidno, no hlavne počuť - piskľavý hlas krčmárky, ako sa márne bráni pred úprimnými prejavmi vďaky, od šťastného Gallu.

Z objavenej tašky s holičskými a strihacími potrebami...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?