Náš Jožko

Autor: Pavol Štulajter | 25.2.2011 o 17:38 | (upravené 25.2.2011 o 23:33) Karma článku: 10,40 | Prečítané:  2287x

Minulosť si nikdy nepýta dovolenie, či smie vstúpiť do prítomnosti... Ak nepoznáš a si nectíš históriu života rodiny, národa, nevieš ani prečo je súčasnosť a neodhadneš ani budúcnosť svojich detí... Cintorín "Na Dúbravke", je v strmom svahu a v zime narobí problémy ho zvládnuť, aj keď je menej snehu. "Náš" hrob je na samom vrchu, až pod medzou, povyše sú len židovské, neošetrované, s pováľanými pomníkmi a krížmi z betónu... Chodili sme naň s mamou, ja ako dieťa, v lete dosť často. Vtedy som sa vždy dozvedel, aký bol, čo mal rád, čo sa prihodilo počas jeho života, cez vojnu...

Rodina sa z Čierneho Balogu presťahovala so štyrmi deťmi pred druhou vojnou, do Brezna - za robotou, ľahším životom... Otec, z gazdovskej rodiny, najprv pre Hugáňov robil kočiša a všetko čo rozkázali. Cez povstanie, aj čo nerozkázali, nemuseli páni všetko vedieť a pár fúr do Vagnára pre hladujúcich a uzimených, koňom neuškodilo... Mať sa starala doma o deti.

Jožko, deväťročný, bol druhorodený po Gitke, za ním vždy s odstupom dvoch rokov, Tonka a Julo. Doba všetkých učila tvrdej skromnosti bez sťažovania a prísne určovala povinnosti. Hlavne sa postarať o seba a uľahčiť biednej rodine, bývajúcej v kamennom dome pri mlyne na predmestí.

Pri otcovi sa Jožo naučil veľa - vedel viesť kone, pomáhal pri výrobe jednoduchého nábytku, práca s drevom na kúrenie, opravil obuv, hračky pre mladších... Bežné v chudobných rodinách tej doby. Dobre sa učil a nadovšetko obľuboval čítať dobrodružné romány a rodokapsy. Pri sviečke... Po otcovi, bol tvrdý a nesral sa, keď bolo treba niečo vykonať, zariadiť... Raz tak zmlátil o rok staršieho - panča z mesta, na ktorého sa sťažoval päťročný Julko, že mama musela za prepáčenie a bolestné, pár dní u nich odpracovať ako slúžka. Doma dostal Jožo príučku od otca a Julkovi sa niečo ušlo od zlostného rebela na dôvažok.

Rád si občas, ako najmocnejší, vynucoval prejavy podriadenosti od mladších i od Gitky. Tak raz, keď mu Tonka hrdo odmietla vyčistiť baganče, zablatené a ťažké, zdedené po staršej sestre, Jožo vyobšíval všetkých troch rovno s nimi, až kým neušli pred ním von. Bosý to potom vzdal...

Mal menšieho, ryšavého psíka, krátkosrstého. Boli na seba naviazaní tak, že pes nechcel od iného ani žrať. Keď mu učni z neďalekej príštipkárskej dielne, raz zo zlomyseľnosti natreli terpentínom riť, psík skoro skapal...Pišťal a krútil sa za svojim zadkom, hrýzol aj malého gazdu, kým Jožkovi s ním nepomohol otec. Do druhého rána bola dielňa bez okien - šíb...

Keď bieda a vojna trvala už pridlho, národ všeličo vymýšľal a hľadal, hlavne niečo pod zub večne hladným detiskám. V lete v štyridsiatomštvrtom, na stanici rabovali vagóny... Zvesť sa ako výstrel, hneď rozniesla aj do najvzdialenejších častí mesta medzi chudobou. Každý bral čo mohol, chrbtový kôš, káričku, vozík, vrecia a hnal sa za potravou. Otec v robote na poli, mať s drobizgom... Zástupca rodiny, Jožo, akosi dlho nechodil, veď už aj pár susedov, jeden s károu plnou vecí a vrecom múky, druhý s vreckom na pleci, poprichádzali. Mama v duchu zarábala na chleba, posúchy... Doterigal sa poobede, s plným vozíkom, navrchu koberec... Mama spokojná, že je v poriadku a doviezol aj múku, so suitou detvákov sa hneď priberala vykladať... Vozík plný kníh...! Ešte o hlade hneď utŕžil a knihy museli z domu. Iba pár sa zachovalo cez Jula aj pre mňa...

Po potlačení povstania, vyhlásili v meste, aby ľudia doniesli na úrad všetky zbrane a muníciu, ktorú majú. Trest za nájdené pri raziách, bol jednoznačný... V každej rodine sa niečo našlo, niečo odovzdalo, niečo ukrylo mimo domovov, v hore... V určený deň, prišli k našim dvaja nemeckí vojaci, gardista a úradníčka a po podozrievavých otázkach, zbežnej kontrole v dome a drevárni nakoniec odišli ďalej. No naši vedeli, koľká bije ! Jožo ešte počas vypočúvania, podozrivo rýchlo niekam zmizol... Po krátkej dobe sa objavil a zasvätil veľkodušne otca do jeho tajnosti, všetci sotva dýchali... Akurát viedli vonku nemčúri, od susedov mládenca, vraj našli uňho pušku ! ...Milý "Jožko", mal v maštali používanej ako dreváreň, pod podvalom podlahy, nemeckú prilbu plnú nábojov, granát a vojenskú pištol... Otec všetko, bolo toho zo desať kíl, vysypal do neďalekého Hrona, hneď potom, ako sa donieslo, že mládenca odviezli do B.Bystrice. Viac sa nevrátil !

Keď potom Rumuni osadili pod prístrešok, rovno pred dvere drevárne kanón a po každom povele :"...Gata šup !..." poslali pozdrav ustupujúcim Nemcom až do Valaskej, boli naši evakuovaní na Heľpu. Tu prežili šesť týždňov. Deti v dome s hostiteľmi na noc, rodičia v maštali... Zasa bolo hojne zbraní, zdochlín a mŕtvol prehodených celtami, uložené vedľa seba na zemi pod holým nebom...Celý január 45´trvalo oslobodzovanie Brezna. Dnes počuť veľa o neonacizme, no skoro nič oslavného na dobu, keď tento extrémizmus bol u nás kynožený. Zabúdame, vymierame...

Po prechode frontu, sa vrátil život do starých koľají hladu a strádania. V jednu nedeľu, mama chystala jedlo pre rodinu a zároveň hrala simultánku s najmenšími, keď ju nervózne výkriky vylákali do pootvorených dverí kuchyne... Spoza múru mlyna, sa rovno k domu blížila čudná tlupa ľudí, zhrčení niesli voľačo pľantavé a hlasno vykrikovali po sebe... V zakrvavenej plachte priniesli nášho Joža ! Bez ruky a jedna noha iba na koži, skrvavená beztvará kôpka... "Mama...", bolo posledné čo pvedal, keď sa im oči stretli... Vraj medzi kolenami odisťoval ručný granát, tak ako párkrát predtým... Jano Plieštik nazeral pre istotu spoza železnej búdy na plavárni - prišiel o oko... Tá búda s trojuholníkovými dierami od črepín, mi pripomínala, čo sa stalo s bratom, ktorého som nepoznal...

 

Ku spomienke na tých, ktorých mená sú na pamätníku obetí II. svetovej vojny - na námestí v Brezne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?