Vo mlyne

Autor: Pavol Štulajter | 19.1.2011 o 10:20 | (upravené 11.8.2011 o 21:45) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  862x

Keď som vošiel z temnej chodby do priestrannej kuchyne, dvere boli odchýlené tak na dva prsty a svetlo "rezalo" do tmavej chodby pás bieleho dňa, ako ručička kompasu, naskytol sa mi tento pohľad...

...oproti dverám na opačnej stene bolo neveľké, otvorené okno so špinavou záclonou. Vysela s dlhšími cípmi po okrajoch, zavesená navrchu vo vlnovke, ako obesenec s rozpadnutými, prefajčenými pľúcami a dierami po celej ploche... V pravo, natlačený na stene v prítmí, obložený riadom - asi zelený kredenc. Väčšina z riadu použitá, možno ešte z minulého týždňa, o čom sa zborovo dorozumievali desiatky vyžratých múch, drzo vrážajúcich do mojich vlasov a očí. Na ľavej, lepšie osvetlenej stene, dvere do spoločnej spálne pre piatich, s okienkom a záclonkou na vytrážkach, farby použitého filtra z Astier... Plagát s čiernobielou dvojhlavou Kubišová-Vondráčková, hneď vedľa kríža s Kristom na hrdzavom klinci, obsadil plochu medzi dverami a kútom kuchyne. Natesno tam vošiel aj bielo - gliedovaný, kovový sporák značky Mora, s veľkou čiernou rajnicou zakrytou pokrievkou na kraji platne. Za dverami otvorenými dovnútra, mal byť drevený diván s dvoma hokerlíkmi, až ku kredencu, čo z môjho statusu nebolo možné vidieť. No nebol som tu prvýkrát za Martinom...Betón podlahy pokrytý zodratým linoleom so vzorkou, prehrávajúcou na celej čiare boj so špinou, špakmi a pľuvancami...

Sedel chrbtom ku mne, za stolom, neobriadeným ako všetko v kuchyni. S hlavou nad päťlitrovým hrncom, štrkal lyžicou, chlípal a mľaskal s občasným odŕhaním, keď mu riedke sústo zabehlo do koláčovej dierky. Vôňa polievky, asi hovädzej, sa šírila ako rozprávkový džin z fľaše, v priestore zamorenom dusnom, z častého fajčenia lacného tabaku...Žuval, pozeral cez otvorené okno s torzami látky na cestu dole, popri čiernej mačke sediacej na rímse. Iba ostražito, na sekundu, fľochol dozadu na mňa, keď dvere vrzli a s plnými ústami :"...no čo chceš!... Martin je v meste, hneď je nazad aj s Detvami...", pokračoval vo finále, s jemu očividne chutiacim dlabancom.

Dúpä hodné čínskeho nočného baru, na predmestí devätnásteho storočia, sme zakrátko opúšťali obaja s Janom, Martinovým starším bratom, známym živlom v okolí dvoch kilometrov. Ani my s Martinom sme neboli iba priemer, no tento -... Inteligentný, s nápadmi ktoré vedel naplánovať k maximálnemu adrenalínu, zlostný a bezohľadný - ako ranený vlk samotár... V jeho blízkosti nikdy nešlo o pohodu, zato žiadna nuda - a modriny - určite nie iba od nadávok...

Dolu, po neosvetlených betónových schodoch s podestou, ma nechal o desať metrov z dvadsiatich... Bol odomňa vyšší, skôr šťúply, prihnutý, asi od ťažkej roboty s drevom, hoci nemal ani trinásť, samá šľacha. Trochu líščí ksicht, no nepriateľský výraz v ňom, sa nedal zmeniť, ani keď mu šlo o krk, v pazúroch žandárov... A vtedy sme sa všetci menili na neviniatka s anjelskou tvárou a dušou ako šaty nevesty...Jemu to akosi nešlo a preto, bývali aj tresty uňho vyššie, ako u ostatných. Často niesol kríž aj za nás, no bolo to preň za všetko čo postváral, len ako "amnestia"...

"Dávaj pozor, či nikto nejde...!", štekol na mňa a evidentne chcel zas nasrať Burákovcov, lebo zamieril hneď pod mlynicou pozdĺž steny ku schodíku, rovno z cesty vedúceho k zapusteným dverám v hrubom múre mlyna. A už mu trčala z výklenku nad schodíkom iba  hlava, sklonená tesne nad kolenami, so špicami zničených trampiek... Jednoznačne sral - a to rovno na rohožku pred dverami Róži, fajnovej ciganky vždy vymaľovanej, s karmínovými mäsitými perami, známej žoviálnosťou a sprostými nadávkami...Jej muž, kiahňami poďobaná tvár Obamu, nebol doma. 

Keď sa otvárali za Janom dvere, nečakal a ani sa nepostavil, len s gaťami poniže kolien, sa zgúľal na cestu pod schodíkom. Za hrozivého fistulového kriku Buráčky (až poháre praskali), jej oplzlých tisícich nadávok a letiacej metly, pratal v behu do nohavíc všetko, čo dovtedy neodpadlo...Nečakal som ani ja a v momente nás pohltila tmavá chodba mlyna, tak často ratujúca nešťastníkov pred trestajúcou rukou spravdlivosti...

Nevdojak ma napadá vtip, o troch kovbojoch, priečiacich sa, kto je najdrsnejší...? Nie ten, čo si utiera riť šmirgľom, ani ten, čo holou rukou, jednoznačne vraj ten, čo si ju po použití neutiera vôbec...!  

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

S kým sa križuje Robert Kaliňák?

Všade inde by už demisia ministra vnútra bola aj zabudnutá a nástupca dávno v úrade.


Už ste čítali?