Kus "štreky"

Autor: Pavol Štulajter | 16.1.2011 o 18:50 | (upravené 16.1.2011 o 20:44) Karma článku: 5,35 | Prečítané:  856x

Idú rušiť niektoré železničné spoje... Vraj "horehronská" a "tisovská" vetva je medzi nimi... Osobná doprava by  dostala v tomto regióne riadnu na "solar", spolu s ekológiou... Náhradná autobusová, či osobné autá, sú ako sľubovať "lodnú dopravu", alebo "metro" na horehroní. Že teraz doplácame na ňu!? To doplácame zo svojho na súčasnú "politiku" -  viac a zbytočne...! Len čo sa za socializmu polepšilo v ťažkom živote drevorubačov, roľníkov, kovorobotníkov, ale hlavne všetkým nemajetným a "žobrákom", oproti "príštipkárskemu" živoreniu za súkromna predtým, aj vďaka železnice, zasa je väčšina "horehroncov" v "srabe" a bude vo väčšom bez tejto dopravy...! Zamestnanosť "hladovej doliny" svojim podielom tvorili aj "modré uniformy", pre mužov a ženy. Hoci len obmedzená, patrí sem tak, ako "Čiernohronská..." na Balog, ak nie viac ! Vieme čo obnášalo - obnoviť túto, po predchádzajúcej "industrializácii"... Kolorit, romantika, väčšie veselé skupiny turistov, aj to by bolo preč...

Predmestie, charakteristické masívnou budovou mlyna a neveľké sociálne rozdiely u ľudí tam žijúcich. Skupina cigánov bývala vo vymedzenom priestore, no vyrastali v tesnom prepletanci s ostatnými, hlavne deti. Zvyšok ľudí, tak päťsto, charakterizoval - zdroj obživy. Boli to mostárenci, z píly, murári,vojaci, predavači, učitelia, železiari z Podbrezovej a - železničiari. Niektorí žijúci v súkromných domoch, iní v činžiaku, vo mlyne...

Deti železničiarov, boli trochu zvýhodnené cestovaním zdarma, vtedy najfrekventovanejšou dopravou. Aj Jano sa často chválil, ako bolo v Dobšinej, Bystrici, Košiciach, Bratislave,... Mali sme tak desať rokov a letné prázdniny pred sebou. Celý deň odkázaní sami na seba, s povinnosťou doniesť z hory dajakú haluzinu, či suchára, aby bolo do "šparhétu". Sami vstávať, niečo zjesť, naplánovať celodennú  činnosť a tešiť sa hlavne na kúpanie v Hrone, či plavárni, stojacej už za vojny práve u nás. Bola vždy letným magnetom aj pre mešťanov a teda spestrením našich predmestských manierov a lások...

V ten deň sa nám s Janom podarilo cestou z hory, bolo len osem podľa slnka, nájsť dajaké huby. Dubák, pár janíkov, zelené plávky a desať podlešniakov, boli vždy plus, aj pri hodnotení celodenných zásluh - rodičmi, vo večernom súčte pre a proti, keď sa vrátili z práce a navarili. Do hory, cez Micheľovo, ešte len ta, kráčal Rasciar. Kamarát, starší tak o dva roky, vlasy ryšavé, strapaté a pehavý - celý Maťo Kliešť zo Zbojníckej mladosti, no ohromný dobráčisko, na rozdiel od svojej literárnej kópie... 

S malou sekerou, tak ako my, retiazkou okolo pása, šinul si to pozvoľna a už z diaľky na nás vykrikoval :"To ste ma nevedeli zobudiť ?, vy koťuhy...! Teraz v tejto horúčave, ani nejdem !"... "Veď som pískal o šiestej !", bránim sa pomedzi fučanie a kvapky potu. A naozaj, len čo sme si všetci traja oddýchli, vydali sme sa po rovine k domovom - on len tak naľahko, bez dreva, ako hore tak aj dolu, my dvaja vypotení, už dávno vyzlečení do pol pása, s napnutými svalmi, ako Spartakus v aréne...

Pod kopcom pri prvých domoch sme sa rozdelili, Jano na Jarmočisko, my dvaja k mlynu závozom. Len čo som spratal drevo do drevárne, odložil sekerku a retiazku do druhého dňa, na klinec vo firštoku pri dverách, zrazu hrozný krik ! Piskľvým, histerickým hlasom sa z mlyna od Rasciarov, ozývala kamošova mať... Hlasné nadávky boli prerušované pleskotom dobre mierených faciek a pohlavkov, boli menej zrozumiteľné, ale zreteľné bolo mnohokrát opakované : "Ja ti dám, že v hore dreva nieto, ja ti dám že v hore dreva nieto...! A čím budem variť obed ?!!, ty pľuha darobná...! Otec príde z roboty hladný, ten ti dá, počkaj...!!!" Jeho otec Julo, železničiar, bol ťažkopádnejší a omnoho miernejší, ako jeho nízka, tučná, temperamentná a vždy zlostná žena Hana. A ten kus dreva na uvarenie obeda, sa nakoniec vždy našiel okolo kláta v drevárni, takže hrozba proforma. Nešťastník to zvládol zas raz bez ujmy na osobnosti...

Okolo obeda sme sa stretali na hati. Na našom úseku Hrona, tam bola najhlbšia voda, padla tam cez vojnu bomba - úžasné kúpalisko, s protiprúdom. Nemecká letecká zásielka, vtedy zlikvidovala drevený most a časť stavby pre náhon vody do jarku k mlynu. Jano navrhol prebrodiť Hron pod haťou, na druhú stranu, tak sme vždy priestor za Hronom nazývali. Rástlo tam veľa kríkov liesky, tŕpky, malinčia, dalo sa na vysokej skale hrať na Jánošíka a vždy sme sa odtiaľ vracali s modrými perami, od čučoriedok, či černíc... Takže cieľ bol jasný.

Rasciar, už po prechode cez Hron, chcel - na veľkú potrebu, ale prehovorili sme ho...No ako na zlosť, zavŕtalo sa to v našich hlavách, ako podmienený reflex. Keď za chvíľu pri prechode štreky navrhol : "Urobme to rovno na koľajnice...!", zdalo sa nám to ako jedinečný nápad všetkým trom. Ako sme tam tak tlačiace trio, kľučali na koľajnici, ako lastovičky na drôte pred odletom, Jano spomenul, že má akurát ísť otec... Bol rušňovodič a bude ho vizerať, ako vždy... Lopúchom sa tam darilo, ako nikde a tak po akte poslúžili, nielen ako toaleťák. Ukryli sme sa pod ne, veď, "čo ak sa rušeň začne kĺzať ?!" - za násypom štreky. Keď však vlak prechádzal ponad nás, Jano nevydržal... Vyskočil, ako vždy, keď jeho otec slúžil, mával rukami, poskakoval a kričal :"Ahoj tatík, ahoj tatík !"...

My dvaja s Rasciarom, sme vydržali kľučiaci pod lopúchmi, kým vlak neprešiel...A keď sme sa vynorili z toho pralesa, obaja moji kamoši boli v tvári rovnako pehavý, Janovi by som však vtedy bozk nedal - smrdel a pred muchami ho iba Hron spasil. Pred našim rehotom, ani ten nie...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?