Prvá c-é, druhý polrok...

Autor: Pavol Štulajter | 12.1.2011 o 18:33 | Karma článku: 5,09 | Prečítané:  830x

A bolo po sviatkoch ! Ani náhodou sme sa však nechystali naspäť do lavíc v škole - boli totiž uhoľné prázdniny...Hja, vtedy sa ešte vedelo fungovať v štáte bez "pôžičiek za nekresťanský úrok...!" Nebolo kuriva, sa nič nedeje a detská radosť z prázdnin, tá prerástla vysoko "index" potešenia z darčekov od "Ježiška"... To bola lyžovačka, sánkovačka, hokej na zamrznutom Hrone, "tridsaťročná vojna" guľovačkou bez víťazov a porazených... A večery v teplúčku, pri blikotavom ohni cez okienka na dvierkach kachiel a "šparhétov", pri čítaní rozprávok, indiánok a dobrodružstiev "baróna Münchhauzena..." Karty a "človko", veľa slovných súbojov a najchutnejšie dobroty z maminých rúk... Kolekcie a salónky neboli v bezpečí ani na najvyšších konároch stromčeka...!  Že dlhé zimné večeri...?! Veď sme nikdy večer nestihli všetko a do postele by nás ani útok Kutuzova nezahnal...

Pár dní s novou školskou taškou, béžovou a iba z koženky, vytvárali v správaní prváčika nefalšovanú hrdosť. No zároveň, ako výstraha z prežitého, varovali pred nešetrným zaobchádzaním s ňou. Bitka ťažkou, zrobenou rukou mamy, to sa ešte znieslo, ale pri zárobku sedemsto korún mesačne, na píle, jej oprávnený žiaľ nad škodou... Nedá sa pretrpieť podnes !!!

Medzi námestím a školou Pod cintorínom, popri mliekárni, tak tristo metrov, chodilo nespočetné množstvo nôh školákov! Na ceste vznikali permanentne kĺzačky, hneď ako tie prvé niekto posypal popolom... To občas kĺzaním šli deti v rade ako husi na celej dĺžke.

Keď šantiť, tak šantiť a škola asi už aj tak bola zamknutá, takže s Ľubom a Ferom sme museli zostať na kĺzačkách, najmenej do prestávky...Čo čert nechcel a ja teda ani toľko, blížila sa družinárka s plnými taškami nákupov z mesta, no a pri balancovaní z kĺzačky - bác hlavou do nej ! Musela nastaviť tašky... Pamätám si dodnes tú temnotu so všetkými súhvezdiami našej i priľahlej vesmírnej sútavy, po zauchu... Zlosť z nemohúcnosti zo mňa sršala tak, že sneh sa tuším okolo mňa začal topiť... Rýchlo som urobil guľu, rovno pod jej dohľadom a trafil som ju už odchádzajúcu niekde do vlasov, asi z ôsmych metrov... Fero s Ľubom iba poslušne odpovedali výmysli, prečo nie sme v triede...Do školy v ten deň, už nebolo prečo ísť...

Fero býval na Rúrach, bližšie k škole ako ja, Ľubo v Uličke, najbližšie. Vyhral návrh Fera, najimä preto, že včera vešali klobásy z udiarne. A potom, jediný mal psa - Dunča. Krásny jedinec, niečo ako horský pastiersky, chlpatý čierny, s bielimi okuliarmi  a pásom na hrudi. Iba o niečo menší ako bernardín. Všetkých troch nás utiahol na saniach po Rúrach a - aj klobásu mali fakt dobrú... Delili sme sa po každej dlhšej jazde s Dunčom, až do čias, keď už žiadal klobásu aj bez práce. To nešlo !

Na druhý deň to začalo, hneď po príchode do školy. Mňa zajal dozor, len čo som vstúpil hlavným vchodom, no v riaditeľni už boli obaja. Vyzlečení, nie ako ja, pokašliavajúci s čiapkou v ruke... Prečo tam stála nasrdená Ferova mama, "...to som nemyslel, že je taký sraľo a ptrebuje ochranu...!", som pochopil veľmi rýchlo. Tej klobásy sme vraj spotrebovali priveľa, počas Dunčovej služby !! 

Krátke psychologické školenie a nasledoval verdikt riaditeľa. Ja sa mám ísť ospravedlniť družinárke, Fero to odpracuje na domácich galejách, naozaj začas sekal dobrotu ako mäsiar karmenádle, no a Ľubo, Ľubo už ten deň doniesol Detvy, aby sme po škole rýchlejšie zabudli... Domov sme šli popri kolkárni a šlukovanie bolo také hlasné, že okoloidúci mysleli na vyrózu somárskeho kašľa...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?